Úvod túry bol celkom fajn, síce sme museli krížom cez les zvládnuť značné prevýšenie, ale potom sme už došli po cestičku, a bola to celkom príjemná prechádzka. Jedine, že Dáška mi hneď naznačila, že by som mal trochu ubrať z rýchlosti, nakoľko nie je príliš skúsená turistka, a že by sme si mali z času na čas dať kratšiu pauzu. Keď sme boli asi v štvrtine výstupu, začalo jemne poprchať a neskôr dážď trochu zosilnel, pričom sme ten mierne silnejší dážď prečkali pod stromami v lese, a neskôr pokračovali ďalej. Medzitým som mobilom komunikoval s Maťom idúcim zo Zázrivej, pričom sme si hlásili stav počasia a približné miesto, a zhodli sme sa, že pokračujeme. Neskôr sme šli zas kúsok lesom, a dážď celkom prestal, a tuším sa na chvíľku ukázalo aj slnko. Keď sme opäť vyšli z lesa, zrazu sa predo mnou niečo pohlo, a zbadal som pred sebou asi 10 m odo mňa jeleňa, ktorý sa však hneď schoval v lese. Dáška idúca asi 10 m za mnou, ho bohužiaľ nezazrela, ale keď som jej povedal, čo som videl tak na mňa hľadela a v jej očiach som videl úžas, ale aj ako keby sa ma chcela spýtať: "teraz sa mám báť či tešiť?".
Krátko na to nás zastihol silný dážď, pričom v diaľke bolo počuť aj hromy a tak sme sa skryli pod ihličnatými stromami, ktoré rástli na lúke. V tejto fáze sme už čiastočne strácali optimizmus a Dáška asi už aj začala ľutovať, že na ten výstup šla. Napriek tomu sme však ešte dokázali nájsť trochu nádeje a radosti, keď sme pod stromami, kde sme čakali kým ustane dážď, našli pár jahôd. Medzičasom sa Maťo, ktorý by na Stoh vyšiel o dosť skôr ako my, rozhodol pre nepriazeň počasia vrátiť na Medziholie. Keď dážď neskôr ustal tak sme sa napriek slabej viditeľnosti rozhodli pokračovať ďalej na vrchol Stohu. Na krátku chvíľu sa nám opäť vyčasilo a práve v tej chvíli sa niečo v diaľke na lúke pohlo, a tento raz sme tú srnku videli obaja, aj keď bola dosť vzdialená.
Potom sa znovu zhoršila viditeľnosť a v čase keď sme došli na vrchol Stohu, pomerne silno fúkal vietor a viditeľnosť bola asi len 15 m. Maťo medzitým už celú túru vzdal a šiel späť do Zázrivej a my sme pomaly začali zostup na Medziholie. Zostup síce v mokrom teréne (miestami blate) nebol jednoduchý, ale vietor našťastie ustal, a síce nás zastihla krátka prehánka, neskôr sa opäť ukázalo slnko. Z Medziholia, kde sme stretli aj pár poľských turistov, sme sa po krátkej úvahe vybrali smerom na Osnicu do Párnice, nakoľko sa mi to videlo ako lepšie riešenie ako ísť do Zázrivej.
Práve pri výstupe na Osnicu som chytil do pravej nohy mierny kŕč, ale našťastie som ho rozchodil, v tejto fáze sme sa s Dáškou moc nezhovárali, veď nám bola mierna zima a boli sme aj premočení. Keď sme na chvíľku zastali všimol som si ako sa Dáška trasie a bolo mi jej ľúto, ale nevedel som ako jej pomôcť, keďže som bol takisto premočený a nemal som nič ďalšie na oblečenie. To, že nás práve čaká najhorší úsek cesty sme však ani len netušili. Keď sme totiž vyšli nad úroveň lesa tak začal padať dážď, po krátkej úvahe a otázke, či sa vrátime do lesa, kde ten dážď prečkáme, alebo ideme radšej ďalej, sme sa rozhodli pokračovať. Po chvíli začal fúkať silný vietor a dážď sa zmenil na mrznúci dážď, a tak sme s vypätím síl prešli cez Osnicu, pričom som na tom, napriek tomu, že som relatívne odolný chlap nebol príliš dobre ani po psychickej stránke, a veľmi som sa obával, že sa Dáška, ktorá je relatívne nežné žieňa poddá a nedokáže ísť ďalej. Sám som mal totiž problémy v tom vetre a daždi kráčať, nie to ešte keby som ju mal niesť. Našťastie sme to však zvládli, aj keď aj posledné zvyšky optimizmu v tejto fáze úplne vymizli. V tých najťažších chvíľach som sa v duchu obracal na Boha nech mi ale najmä Dáške dá silu zvládnuť tento veľmi náročný úsek.
Našťastie potom dážď prestal, a neskôr bol už aj mierne jednoduchší zostup. Dáška bola na tom po psychickej i fyzickej stránke dosť zle, a mierne ma zaskočila, skonštatovaním, že so mnou už do hôr v živote nepôjde. Postupne sa už aj vyjasnilo, a vošli sme do lesa, kde bola väčšina trasy celkom pohodová. Napriek tým útrapám, a tomu, že sme chvíľkami boli radi, že vôbec žijeme som na tvári Dášky neskôr objavil náznak úsmevu, čo bolo balzamom na moju dušu.
Na záver túry sme sa aj trochu rozhovorili, aj keď najmä Dáška bola dosť uzimená. Neskôr som jej povedal, že obdivujem, že to zvládla. Na jej následnú otázku, či si myslím, že by to väčšina žien v podobnej situácii zvládla, som odpovedal, že myslím, že nie, čo ju úprimne potešilo, nakoľko mala pocit, že je výnimočná. Napokon sme trochu odbehli od trasy a došli k vleku Lučivná, pričom sme pôvodne plánovali ísť rovno do Párnice, a počas nejednoduchého zostupu som sa každých 15 m ocitol v tráve po šmyknutí sa. To moje neustále šmýkanie sa, mierne pobavilo Dášku, čo mne vyhovovalo, bo som bol rád, že jej vidím na tvári úsmev.
Nakoniec nám ešte v Párnici, potom ako sme z Lučivnej šli pešo popri asfaltovej ceste asi 4 kilometre, tesne pred nosom ušiel vlak, ale spätne to hodnotím ako celkom dobrú vec, bo sme si mali možnosť na stanici všeličo prediskutovať, aj sa za pár vecí ospravedlniť. Dáška náš výlet síce hodnotila vysoko negatívne, ale ja si teraz spätne, keďže sme ho obaja zdraví prežili myslím, že bol veľmi poučný, aj keď znovu by som ho zažiť nechcel.
