Výlet na Kráľovu hoľu

Autor: Viktor Štrba | 7.12.2011 o 8:35 | Karma článku: 7,48 | Prečítané:  1190x

Slovenské hory ma už dlhšiu dobu fascinujú, pričom odkedy Boh spojil moje a Zuzkine cesty, tak ich navštevujem ešte častejšie. Tak som sa jednu novembrovú sobotu spolu s Zuzkou, jej bratom a otcom vybral pokoriť jeden z najvyšších vrcholov Nízkych Tatier, pričom som ani netušil akú nádheru uvidím, a aké príjemné dobrodružstvo to bude.

Asi o štvrť na osem, sme zastali pri horskom hoteli v Pustom Poli. Vystúpili sme z auta, vybrali plecniaky, pričom nám spoločnosť robil malý psík sivej farby veľkosti jazvečíka. Teplota vzduchu mohla byť tak -8 stupňov, a tak sme dlho neotáľali a pobrali sa popri ceste po zelenej značke. Pri starej drevenej búde neďaleko hotela sme zbadali dve mačky, ktoré sa opatrne priblížili k Zuzke, a chvíľu sa pri nej túlili. Keď sme prechádzali cez závoru von z areálu, mačky nás nenasledovali, zato psík si na jednej strane prekvapujúco mačky vôbec nevšímal, a navyše šiel kľudne popred nás ďalej.

Vďaka svižnému tempu sa nám svaly rozhýbali a zohriali, ale vzduch bol ešte stále chladný. Ako sme tak kráčali popri ceste ďalej, zrazu sme počuli ako sa k nám zozadu blíži stará škodovka. Keď prechádzala okolo nás, vodič stiahol okno, a zvolal na nás: "Kde je ten beťár?" Samozrejme, že myslel na malého psíka, ktorý veselo behal asi 15 metrov pred nami. Škodovka prešla kúsok ďalej otočila sa na úzkej hradskej, psík veselo naskočil dnu, a už sa viezol domov. Chvíľku sme sa zamýšľali či cieľom jeho malého výletu nebolo práve odviezť sa so svojim pánom v aute.

Zelená značka nás zaviedla vpravo na úzky lesný chodník, ktorý pomerne prudko stúpal hore. Slnečné lúče postupne ohrievali ovzdušie a tak nám už prestala byť zima. Okolo nás sa rozprestieral prevažne ihličnatý les, pričom na niektorých miestach bolo väčšie množstvo padnutých stromov. Medzičasom nás dobehli prví členovia turistickej partie, ktorí šli skoro ráno vlakom. Ako sme šli strmým svahom ďalej, mladé ženy začali mierne zaostávať, a tak som svoje prvé miesto v družine prenechal skúsenejším turistom, a šiel robiť spoločnosť Zuzke, s ktorou sme si spomenuli na výstup na Kľak vo Veľkej Fatre, kde sa jej nepozdával strmý výstup pred vrcholom. Mne osobne sa tento výstup zdal náročnejší ako ten na Kľak, aj keď som uznal, že je rozdiel stúpať prudko hore na začiatku túry, keď má človek čerstvé sily.

Po asi hodine pomerne náročného výstupu sme zrazu vyšli z hustého lesa, a pred nami sa rozprestierali rozsiahle lúky, na ktorých boli menšie hlúčiky nižších stromov, či kosodreviny. Keď sme sa otočili naskytol sa nám výhľad na Slovenský Raj, ktorý bol z časti zaliaty bielou hmlou. Pri pohľade na juhozápad sme videli vrchol Kráľovej hole na ktorom sa týčil červeno-biely vysielač (a nie zelený strom smiley.jpg). Nádherný pohľad sa nám však naskytol po prejdení pár metrov na severozápad. Pred nami sa v celej svojej kráse týčili vrcholy nášho najvyššieho pohoria - Vysokých Tatier, končiac majestátnym Kriváňom a prechádzajúc do Západných Tatier. Väčšina podhoria bola zaliata do bledo-šedej hmly, ktorá sa tiahla celou Liptovskou kotlinou, cez Spiš, Slovenský Raj, až na juh, kde zaliala celé Horehronie, značnú časť Slovenského Rudohoria a celé južné Slovensko a Maďarsko. Z tohto obrovského mora, ktoré sa rozprestieralo vôkol nás sa týčilo zopár ostrovov-vrcholov. Počnúc Levočskými vrchmi, Braniskom, Kojšovou hoľou, vrcholmi Slovenského Raja, až po Rudohorie, Hrb a Poľanu. Krásne bolo vidno aj takmer celý hrebeň Nízkych Tatier, ktorý sa vinul smerom na západ, najmä jeho najvyšší vrchol - Ďumbier.

Tesne pod vrcholom boli kde tu malé fliačky snehu, v jednom momente sa mi zazdalo ako keby sa ten sneh hýbal. Otočil som sa a chvíľu pozeral na miesto, kde som zaregistroval pohyb, v tom som ho zbadal. Malý biely hranostaj pobehoval po tráve, pričom sem tam sa mu podarilo zamaskovať sa na malom kúsku snehu. Zavolal som aj Zuzku a Roba, nech sa tiež pozrú na malého bieleho tvora, ktorý nám po pár sekundách zmizol z dohľadu.

Tie pohľady boli v skutku nádherné, a podľa vyjadrení viacerých skúsených turistov bolo toto počasie výnimočné, keďže bolo prakticky jasno, a zároveň bezvetrie, pričom táto kombinácia je na vrchole Kráľovej Hole v tomto ročnom období veľmi zriedkavá. Bola polovica novembra, a my sme sa vďaka teplým slnečným lúčom mohli pomerne dlho kochať tou nádherou vôkol nás, uvedomovať si svoju maličkosť, a vzdávať vďaku nášmu Stvoriteľovi za tú nádheru.

V malej izbietke v budove pri vysielači sme zjedli chlebíky, ktoré nám pripravila Zuzkina mamka. Obdivovať tú nádheru vôkol by sme vedeli ešte dlho, ale keďže sme chceli ešte pred západom slnka zisť späť dole a vrátiť sa k autu, tak sme museli hneď popoludní začať zostup dole. Pri prechode úzkym žľabom sme predbehli skupinu skautov- tínedžerov. Spočiatku nám pri zostupe robilo spoločnosť slnko, až neskôr keď sme vošli do lesa, tak sa bolo treba trochu obliecť. Slnko pomaly zapadalo za obzor, ale jeho posledné záblesky sme videli ešte tesne predtým ako sme prišli na hlavnú cestu, ktorá nás doviedla až k hotelu, kde stálo aj naše auto.

Na záver ešte pár fotografií, nakoľko tie niekedy vypovedia viac než tisíc slov.

Vysielac Kralova hola

Tri Studne

Vysoke Tatry

Slovensky Raj

Zapadne Tatry

Pohlad na vychod

Sedo-biele more na juhu

Pohlad na juhozapad

Hreben Nizkych Tatier

Zostup na juhovychod

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NKÚ sa na kauzu Evka nemusí pozrieť. Lajčáka podržali poslanci parlamentu

Za návrh, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel Najvyšší kontrolný úrad nehlasoval ani jeden poslanec Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.

SVET

Súdy extrémistom neškodia, bránia sa slobodou prejavu

Holandského politika za urážky Maročanov odsúdili bez trestu. Radikáli súdy často využívajú na svoju propagáciu.


Už ste čítali?